Náučné chodníky

Malý vŕšok nad centrom mesta a na ňom kríž… Áno, to je levická Kalvária! V areáli Kalvárie bol vytvorený náučný chodník informujúci o histórii tejto lokality a jej flóre a faune. Jeho súčasťou je i panoramatická tabuľa s výhľadom na okolie Levíc. Zo zanedbaného lesíka pri torze kostolíka vznikol lesopark. Súčasťou náučného chodníka je i 30-ročná skalka, ktorú tvorí stovka rastlín. Z Kalvárie môžete pokračovať popri židovskom cintoríne na Krížny vrch, kde sa prenesiete do „iného sveta“ –  vinárskeho. Alebo sa môžete rozhodnúť pokračovať v navštívení vyhliadok a prejdete smerom k hradu. Tam vzniklo za pomoci dobrovoľníkov v roku 2011 nové oddychové miesto s lavičkami a panoramatickou  informačnou tabuľou zobrazujúcou pamiatky mesta. Z tohto bodu sa môžete pokochať pohľadom na centrum mesta a na zrúcaninu levického hradu z 13. storočia a celý jeho areál s novodobejšími pamiatkami – kaštieľom či kapitánskou budovou.

Na Kalváriu sa dostanete po asfaltovej ceste vedúcej za DK Družba alebo po schodoch od hlavnej cesty (ul.P.O.Hviezdoslava), kde Vás na ňu upozorní namaľovaný pútač. 
Súradnice: 48°13’28″N,18°36’18″E.

Krížny vrch patrí do Tekovského regiónu a z pohľadu vinohradníctva do Nitrianskej  vinohradníckej oblasti. Jeho čaro vytvára vyše 70 ha viníc a približne 250 hajlokov (viničných domčekov). V okolí vrchu sa nachádzajú polia, levická Kalvária, židovský cintorín, rozvodné závody a je úzko prepojený s PR Kusá hora, ktorá poskytuje útočisko pre množstvo živočíchov. Okrem toho tu možno nájsť i množstvo vzácnych rastlín. Pozývame Vás spoznať „krížnovršské poklady“, ktoré sú ukryté medzi vinicami. Zaujímavé informácie o týchto „pokladoch“ ako i iné poznatky Vám prinášame na 4 informačných tabuliach. Mesto Levice v spolupráci so Združením vinohradníkov Krížny vrch Levice vybudovalo vo viničnej časti Levíc – Krížny vrch, zaujímavú trasu, ktorá sa tiahne pomedzi hajloky (viničné domčeky). Lavičky a informačné tabule zhotovili šikovní študenti zo SOŠ, na ul. sv. Michala 36 v Leviciach.

Súradnice: 48°14’15″N, 18°36’8″E

 Jedinečná Horšianska dolina sa nachádza cca. 6 km od Levíc v mestskej časti Horša. Jedná sa o prírodnú rezerváciu o výmere 313,38 ha, ktorou preteká riečka Sikenica. Leží v katastrálnych územiach obcí Levice /Horša/, Krškany, Žemberovce, Bátovce a Drženice. Má ráz dedinky so zachovalou ľudovou architektúrou. Výnimočnosť z hľadiska geomorforlogického, botanického a hydrologického zaraďuje túto dolinu medzi najvýznamnejšie územia Nitrianskeho samosprávneho kraja. Horšianska dolina je od roku 1976 vyhlásená za Národnú prírodnú rezerváciu. Túto nenáročnú trasu môžu návštevníci využívať na prechádzky počas celého roka. Má dĺžku približne 2,5 km (35 min.) Horšianska dolina, vrezaná do Ipeľskej pahorkatiny je prírodnou  rezerváciou  s vegetáciou lesostepného charakteru s bohatým zastúpením  hmyzu, vzácnych druhov vtákov a plazov, najmä jašteríc. Územie pôsobí dojmom mimoriadne zaujímavým geologickým usporiadaním a polohou hlbokým estetickým dojmom. Celú dolinu širokou do 300 metrov, ohraničenou strmými svahmi meandruje potok Sikenica, so zachovalým hustým brehovým porastom. Dolina má typický kaňonovitý ráz s výškovou členitosťou medzi riečnou nivou a okolitým povrchom Ipeľskej pahorkatiny 60 m. Výrazné až 30 m vysoké skalné steny vytvárajú skalné veže a rebrá zvýrazňujúce drobnokresbu reliéfu. Vulkanity sú  prezentované andezitmi a andezitovými tufmi, ktoré pokrývajú sprašové pokrovy. Veľká časť doliny je zalesnená. Pozoruhodné zastúpenie má drieň obyčajný, dub plstnatý, javor tatársky, jarabina brekyňová, bršlen európsky a bradavičnatý. Najvzácnejšie sú zvyšky spoločenstva dubovo-hrabového lesa s dubom plstnatým. Horšianska dolina predstavuje najväčšiu rezerváciu v okrese, významnú z hľadiska geomorfologického a botanického. Súradnice: 48°14′49″S 18°41′59″V

Náučný chodník Čajkovské bralie oboznamuje s prírodnými, ochranárskymi a historickými zaujímavosťami bezprostredného okolia obce Čajkov. Je pomenovaný podľa andezitových skalných foriem. Druhý názov náučného chodníka Sovia dolina poukazuje na jeho lokalizáciu. Na trase je 5 zastávok s informačnými panelmi. Nenáročná trasa je vhodná aj pre deti a starších ľudí. Chodník otvorili v roku 1990. Trasa, ktorá predstavuje juhozápadnú časť Štiavnických vrchov charakteristickú teplomilnými dubovými lesmi a drobnými skalami, je orientačne bezproblémová. Trvanie: 4 hod. Charakteristika trasy: nenáročný TRASA NÁUČNÉHO CHODNÍKA: Panel č. 1  -sa nachádza v ústí Sovej doliny. Poskytuje všeobecné informácie o Štiavnických vrchoch v katastri obce Čajkov. Panel č. 2 -informuje o muflónovi obyčajnom, introdukovanom druhu zo Sardínie a Korziky a dube cerovom, charakteristickej drevine okolitých lesov. Panel č. 3 -sa nachádza v lokalite Malé bralie. Je venovaný rastlinstvu Štiavnických vrchov. Panel č. 4 -ktorý je v lokalite Stredné bralie, je zameraný na živočíšstvo v okolí Čajkova. Panel č. 5 -je inštalovaný v lokalite Horné (Huliakovo) bralie. Informuje o geologických a geomorfologických procesoch, ktoré utvárali Štiavnické vrchy.
Súradnice : 48°17′26″S 18°35′56″V

Obec Bátovce sprístupnila turisticko-náučný chodník, ktorého súčasťou je šesť náučných tabúľ. Tabule začínajú na námestí, chodník pokračuje Dolnou bránou, prechádza popri priehrade, ďalej ľochárskou oblasťou a končí fantastickým výhľadom na panorámu Bátoviec a okolia. Chodník má dĺžku 5,3 km na vyhliadku. Terén je ľahko náročný a jeho absolvovanie trvá asi štyri hodiny. MAPA: http://turistika.oma.sk/-4203708
Súradnice: 48°17’6″N, 18°46’4″E.

Náučný chodník Po stopách starého rudného baníctva v Pukanci, ( bývalé slobodné kráľovské mesto vzniklo v druhej fáze rozvoja baníctva na Slovensku koncom 13. stor.)Začína na námestí v Pukanci, pred evanjelickým kostolom, ktorý je postavený pri štátnej ceste vedúcej z  Levíc do Banskej Štiavnice. Na námestí sa nachádza aj autobusová zastávka na ktorej končí aj modrá značka turistického chodníka Pukanec – Rudno nad Hronom. Od východiskového bodu (ležiaceho na súradniciach podľa WGS84 – 48° 21,160’N 18° 43,257’E v nadmorskej výške cca 360m) sa vyberieme juhozápadným smerom popri pamätníku SNP a budove Obecného úradu (bývalá radnica barok.-klas. budova z polovice 18. stor.) po ul. Viničná cesta. Trasa trvá 4 hodiny. http://www.terrabanensium.sk/

Náučný chodník o moruši čiernej Pukanec

Kraj: Nitriansky
Okres: Levice
Geomorfologické jednotky: Podunajská pahorkatina a Štiavnické vrchy
Geologické jednotky: neogénna panva a sopečné pohorie
Chránené územie: žiadne
Prístup: bus Pukanec, námestie
Východisko: Pukanec, námestie
Trasa: Pukanec, námestie – Viničná cesta – vinohrady na svahu Vajrabu – Pukanec, námestie
Dĺžka, prevýšenie: 3,3 km, prevýšenie 80 m
Čas prechodu: 1,5 až 2 h
Počet zastávok: 7
Náročnosť: nenáročná trasa

Zameranie chodníka: ovocinárske, botanické, historické, kultúrne
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: nie je
Rok otvorenia: 2018
Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.
Textový sprievodca: nie je
Kontakt: Obecný úrad Pukanec, Námestie mieru 11, 935 05  Pukanec, tel. 036 / 6393 529
Poznámka: Neďaleko východiska chodníka začína náučný chodník Po stopách starého rudného baníctva v Pukanci, s ktorým má zo začiatku krátku spoločnú trasu. Má spoločný začiatok s náučným chodníkom Štamposký jarok (s jeho 1. časťou).
Upozornenie: Náučný chodník odporúčame navštíviť v júli, kedy moruše dozrievajú. Ochutnať ich je však možné len na miestach, kde to nie je zakázané. Trasa náučného chodníka prechádza súkromnými vinohradmi, preto nie je vhodné z nej schádzať.

Využiteľnosť pre školy
Náučný chodník je veľmi vhodný pre terénne vyučovanie a botanickú vychádzku. 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Pukanec. Obec na kontakte výbežku Ipeľskej pahorkatiny (súčasti Podunajskej pahorkatiny) a Štiavnických vrchov severovýchodne od Levíc. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1075. Výskyt striebra a zlata v žilách hornín Štiavnických vrchov viedol k banskej činnosti v území a koncom 13. storočia k založeniu mesta v rámci druhej fázy rozvoja baníctva na území Slovenska. V roku 1345 kráľ Karol Róbert udelil mestu výsady slobodného baníckeho a kráľovského mesta. Ruda sa spracovávala v banských mlynoch a stupách. S úpadkom baníctva v sedemnástom storočí vzrástol význam remesiel – bol tu cech debnárov, zlatníkov, kováčov, zámočníkov, mäsiarov, čižmárov, kolárov a významný cech hrnčiarov. V rámci investícií do baníctva Hlavným komorgrófskym úradom v Banskej Štiavnici bol v rokoch 1768 – 1770 postavený tajch Štampoch, ktorý existuje dodnes (viac v textoch k náučnému chodníku Štamposký jarok). Posledná zmienka o prevádzke baní je z roku 1842, v roku 1876 sa Pukanec vzdal výsad baníckeho a kráľovského mesta a bol pričlenený do Hontianskej stolice, v roku 1891 sa stal obcou. Pre priaznivé prírodné podmienky časom nadobudlo význam vinohradníctvo (Pukanský vinohradnícky rajón), ovocinárstvo a záhradníctvo. Na pôdoryse obce je dosiaľ zreteľný urbanistický koncept mesta založeného na mieste banskej osady. Národnými kultúrnymi pamiatkami sú o. i. kostol sv. Mikuláša a kamenné časti mestských hradieb, ktoré prežili turecké nájazdy, stará pošta, Egri štôlňa, trojičný stĺp (súsošie Najsvätejšej Trojice) a funkcionalistický evanjelický kostol s okolitým areálom (arch. Metod Zoubek, 1935). Nachádza sa tu miestne múzeum s expozíciou pukanskej histórie a remesiel, Hrnčiarske múzeum Jána Franka, hrnčiarsky dom. Obecný úrad sídli v budove bývalej barokovo-klasicistickej radnice z polovice 18. storočia, v ktorej bol pôvodne banský súd. Raritou európskeho významu je bohatý výskyt moruše čiernej v okolí obce (pozri samostatné heslo).
Moruša čierna (Morus nigra). Zriedkavý druh ovocného stromu, ľudovo nazývaný viničná jahoda, pochádzajúci z juhozápadnej Ázie. Existujú tri hypotézy ich pôvodu v Európe. Prvá predpokladá, že ich priniesli Turci a ich sprievodné oddiely, druhá, že to boli Rimania, ktorí poznali morušové víno a liečivé účinky kôry a šťavy už od Grékov a Hippokrata, a tretia, že to boli mnísi, ktorí poznali liečivé vlastnosti moruší a pestovali ich pri kláštoroch. Rozmnožovanie moruší je relatívne náročné. V roku 2007 sa odhadoval počet exemplárov na Slovensku okolo 1 500. V Pukanci a jeho okolí rastie 470 exemplárov, čo predstavuje najväčšiu zdokumentovanú koncentráciu tohto výnimočného stromu v strednej a západnej Európe. Moruša čierna sa v oblasti Pukanca vyskytuje len v miestach, kde rastie alebo v minulosti rástol vinič hroznorodý (Vitis vinifera). Vek viacerých stromov sa odhaduje na 300 až 400 rokov. Kto sa zaslúžil o ich hromadnú výsadbu pred storočiami práve v Pukanci a v jeho okolí, nie je známe. V roku 1988 boli vyhlásené za chránený prírodný výtvor Pukanské moruše čierne (dnes táto kategória chráneného územia už neexistuje). V roku 2018 sa tu na oslavu tohto jedinečného stromu konal Festival moruše čiernej.
Vajrab (512 m n. m.). Vŕšok na južnom okraji Štiavnických vrchov juhozápadne od Pukanca s historickými vinohradmi na svahoch s vínnymi pivnicami – ľochmi – a krásnymi exemplármi moruší. Ide o najvyššie položené vinice na Slovensku (495 m n. m.). Jeho názov pochádza z nemeckého Weinrebe (vínna réva). Nemeckí baníci – prisťahovalci – nazývali aj rudnú žilu nachádzajúcu sa v tomto vrchu Weinrebner. Ľochy baníci vyhĺbili v minulých storočiach v zvetranom andezite – „gribine“. Majú rôzne rozmery a hĺbku – tie najväčšie sú dlhé vyše 20 m a široké vyše 3 m –, niektoré sú nad sebou aj v dvoch poschodiach či sú rozvetvené. Dnes sa využívajú na skladovanie a dozrievanie vína. Na vyžiadanie vopred je možná prehliadka najväčšej miestnej historickej pivnice spojená s ochutnávkou vína.

Názvy informačných panelov
Úvodný informačný panel
Čo u nás uvidíte
Moruša čierna
Liečivé účinky moruše čiernej
História
Využitie moruše čiernej
Gwerkov výhľad

ZDROJ TEXT : http://naucnechodniky.eu/

ZDROJ FOTOGRAFIE : Levická informačná agentúra

Náučný chodník pozostáva z dvoch nesúvisiacich úsekov. Z konca prvého – „pukanskej trasy jarku“ – je možnosť návratu späť rovnakou trasou, alebo sa dá zísť na štátnu cestu, po ktorej sa dá buď vrátiť do Pukanca (cca 2,5 km), alebo pokračovať asi 4 km smerom na Banskú Štiavnicu k začiatku druhej časti náučného chodníka – „štamposkej trase jarku“. Niekedy sa pre chodník používa aj názov Náučný chodník banské technické dielo Štamposký jarok. Štamposký jarok. Viac ako 12 km dlhé banské technické dielo – priebežný násyp tvoriaci s priľahlým svahom kanál – na úpätí juhovýchodne orientovaných svahov Štiavnických vrchov vybudované severovýchodne od Pukanca v 18. storočí na privádzanie vody zo Štampoského tajchu k zariadeniam v oblasti Pukanca na spracovanie vyťaženej rudy. Jeho trasa vedie temer po vrstevnici – má sklon asi 20 cm na 100 m dĺžky. Údolia križujúce trasu jarku prekonával na dvanástich miestach drevenými dlabanými žľabmi. Zvyšky jarku sú dosiaľ viditeľné na mnohých miestach hlavne v lese – t. z. kde nebola intenzívna poľnohospodárska činnosť. V časoch baníctva bol na násype pozdĺž jarku udržiavaný vyzametaný chodník. Okrem prívodu vody k stupám jarok zachytával prívalové zrážkové vody stekajúce zo svahov, čím chránil Pukanec pred povodňami. http://naucnechodniky.eu/naucny-chodnik-stamposky-jarok/

GPS: 48.3633100N, 18.7254000E

Náučný chodník pozostáva z dvoch nesúvisiacich úsekov. Z konca prvého – „pukanskej trasy jarku“ – je možnosť návratu späť rovnakou trasou, alebo sa dá zísť na štátnu cestu, po ktorej sa dá buď vrátiť do Pukanca (cca 2,5 km), alebo pokračovať asi 4 km smerom na Banskú Štiavnicu k začiatku druhej časti náučného chodníka – „štamposkej trase jarku“. Niekedy sa pre chodník používa aj názov Náučný chodník banské technické dielo Štamposký jarok. Štamposký jarok. Viac ako 12 km dlhé banské technické dielo – priebežný násyp tvoriaci s priľahlým svahom kanál – na úpätí juhovýchodne orientovaných svahov Štiavnických vrchov vybudované severovýchodne od Pukanca v 18. storočí na privádzanie vody zo Štampoského tajchu k zariadeniam v oblasti Pukanca na spracovanie vyťaženej rudy. Jeho trasa vedie temer po vrstevnici – má sklon asi 20 cm na 100 m dĺžky. Údolia križujúce trasu jarku prekonával na dvanástich miestach drevenými dlabanými žľabmi. Zvyšky jarku sú dosiaľ viditeľné na mnohých miestach hlavne v lese – t. z. kde nebola intenzívna poľnohospodárska činnosť. V časoch baníctva bol na násype pozdĺž jarku udržiavaný vyzametaný chodník. Okrem prívodu vody k stupám jarok zachytával prívalové zrážkové vody stekajúce zo svahov, čím chránil Pukanec pred povodňami. http://naucnechodniky.eu/naucny-chodnik-stamposky-jarok/

GPS: 48.3633100N, 18.7254000E

Val obrov (iné názvy: Spečený val, Spečené valy, Dlhý val, Rimanská cesta, Slovenský čínsky múr, lat. Fossa giganteum – doslova val obrov, nem. Teufelsmauer – doslova čertov múr) je veľký asi 60 kilometrov dlhý zemný val, ktorý sa tiahne na Slovensku od vrchu Sitno na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke Ipeľ. Západnejšie sa tiahla jeho druhá vetva, tretia vetva išla od Žarnovice až k ústiu Hrona do Dunaja. Andrej Kmeť, ktorý val svojho času študoval, jeho priebeh v roku 1900 predĺžil až ku Zvolenu. Okrem toho existuje priebeh valu schematicky nakreslený od Dunaja až po Žilinu.
Je možné, že ide o pokračovanie valov v dnešnom východnom Maďarsku, ktoré dnes nazývame Sarmatský limes alebo Sarmatský val.
Val je na báze 12-15 m široký, na temene má šírku 2-4 m, výška je 2,5-3 m. Zemina valu je na niektorých miestach (podľa novších zistení je takých miest veľmi málo) spečená pri vysokej teplote (odtiaľ názov „spečený“); spečenie pravdepodobne nastalo len krátko po stavbe valu.
Datovanie je neisté, uvádza sa vznik v období Veľkej Moravy, v 4. storočí po Kr., okolo roku 0, pred rokom 600 pred Kr., v mladej bronzovej dobe a v záhadologických kruhoch aj oveľa staršie dátumy (napr. Ján Hurník ho považuje za najstaršiu stavbu sveta). Podľa ľudovej povesti val postavili čerti.
Prvýkrát sa val spomína v 13. storočí ako „Fossa giganteum“.
Súradnice: 48°17’59″N, 18°46’51″E

https://sk.wikipedia.org/wiki/Val_obrov

Je  to nenáročný takmer  9 km okruh , ktorý začína priamo na námestí  v  Tlmačoch, kde sa nachádza prvá informačná tabuľa.  Na  okruhu s odbočkou na vyhliadku čaká na turistov spolu 6 informačných tabúľ.  Najstrmší úsek náučného chodníku je priamo pod vŕškom Plešovica – 318 m nad morom.

Je to náučný chodník vhodný ja na prechádzky rodín s deťmi. Súradnice: 48°17’15″N, 18°30’30″E.

Viac informácii sa dozviete  vo  video dokumente TVTEKOVHONT:

Hradisko Krivín je prírodná lokalita sopečného pôvodu. Konkrétne ide o zalesnené skalné bralá vypínajúce sa nad riekou Hron neďaleko obcí Psiare a Rybník. Samotný Krivín sa skladá z dvoch skalnatých výbežkov podľa veľkosti pomenovaných ako Veľký a Malý Krivín. Zo skalísk Krivína, ktoré miestami padajú kolmo do doliny, sa otvára krásny výhľad na šíre okolie a hlavne nádherne sa kľukatiacu rieku Hron, ktorá je priamo pod vami. Okrajové časti brala sú strmé a nebezpečné, preto, ak sa sem vyberiete s deťmi, treba byť naozaj opatrní. Krivín leží na ľavej strane Hrona a môžete sa k nemu dostať z Tlmáč po značenej trase od žel. stanice (cca 6 km). Výstup nie je veľmi náročný. Lokalitou prechádza náučný chodník, ktorý sa začína aj končí v obci Rybník. Ďalšími východiskovými bodmi môžu Psiare či dlhšia trasa z Tekovskej Breznice. Súradnice: 48°19’35″N, 18°33’30″E.   
 Dĺžka: 6 km, čas prechodu: 4 h

Kalinčiakovo je mestskou časťou Levíc, situovanou juhozápadne od centra mesta. Približne jeho stredom preteká rieka Sikenica. Pramení v Štiavnických vrchoch pod kótou Šementlov, v nadmorskej výške približne 650 m. Po 47 kilometroch sa pri Šarovciach vlieva do Hrona. Neďaleko severného okraja Kalinčiakova priberá Sikenica pravostranný, približne 3 km dlhý prítok Surdok. Pramení pod rovnomennou kótou (Surdok – 208 m n.m.) neďaleko osady Čudo. Na prevažnej časti toku je veľmi plytký a široký iba niekoľko decimetrov. Napriek tomu nebýva ani v najsuchších obdobiach bez vody.

Prírodným pozoruhodnostiam tohto územia je venovaný náučný chodník Surdok s tromi informačnými tabuľami. Prechádza severnou časťou intravilánu obce, pokračuje popri potoku Surdok a končí pri pieskovej bani. Návrat tou istou cestou. Trasa je nenáročná a vhodná aj pre deti. 

Náučný chodník (severná časť) prechádza Národnou prírodnou rezerváciou Horšianska dolina, v ktorej platí 3. a  4.stupeň ochrany a časť územia nesie európsky význam. Trasa vedie dnom doliny v brehových porastoch Sikenice a čiastočne aj lúkami. Spestrením trasy je odbočenie na vyhliadku, ktorá ponúka jedinečný výhľad na meander Sikenice a zároveň sa tu nachádza aj ukážka andezitových pyroklastík a teplomilných trávinno-bylinných spoločenstiev.

Ide o lineárny typ náučného chodníka, ktorý je možné absolvovať dvoma smermi. Odporúčame však začať pochod od obce Žemberovce (za cestným mostom medzi obcami Kmeťovce-Žemberovce) a ukončiť ho v Horši. Z Horše sa dá následne pokračovať južnou časťou Horšianskej doliny, ktorá je tiež vyznačená a končí v obci Krškany.

Na trase sú umiestnené informačné panely poskytujúce zaujímavé informácie nielen o samotnej Horšianskej doline, ale aj o histórii vodných mlynov na rieke Sikenica.

Dĺžka trasy je 5,8 km a jej prechod zvládnete za 2-2,5 hod.

Upozorňujeme, že na trase je potrebný prechod cez rieku Sikenica (miesto brodu je vyznačené tabuľkou). Pri vysokom stave vody, v období jarného topenia snehu, alebo výdatných dažďoch, prechod dolinou nie je povolený! Zároveň upozorňujeme, že vzhľadom na vysoký stupeň ochrany je terén minimálne upravený a taktiež platí zákaz pohybovať sa v doline mimo chodníka! Na prechod dolinou odporúčame pevnú obuv.

Mapa Náučného chodníka Horšianskej doliny (severná časť)

ZDROJ : https://www.levice.sk/naucne-chodniky.phtml?id3=67353